Tento článok sa píše sám. Je to článok o živote, o ľudských príbehoch, zmene a odvahe. Výnimočne to nie je článok o medicíne, ani cestovateľský blog. Dlhé roky som chcela absolvovať Camino de Santiago. Prečítala som si o tom veľa blogov a knihu od Ladislav Zibura. Avšak napísať si svoj príbeh je nenahraditeľná skúsenosť. Vždy sa našlo niečo, čo malo prednosť a dôvod, prečo cestu odložiť.
Jedným z dôvodom bolo kontinuálne trojročné vzdelávanie v Psychosomatickej medicíne, ktoré som v máji úspešne zavŕšila atestáciou. Posledné mesiace boli náročné – od otvorenia psychosomatickej ambulancie, práca v ambulancii všeobecného lekára a účasť na psychoterapeutických výcvikoch.
Hoci som nepociťovala únavu, chcelo to zmenu. Taký typ zmeny, ktorý prinesie nový vietor, nápady a tvorivosť. A kedy ak nie teraz?
Na psychosomatických konzultáciách, sa často dotýkame tém ako je zmena. Má rôznu podobu, dokonca aj tu fyzickú (somatickú), ako je „zlé trávenie“, pocit skráteného dychu, búšenia srdca, zvýšeného krvného tlaku, alebo rôzne nepríjemné pocity, napr. na koži, každý si dosadí to svoje… Každý z nás túži zmeniť niečo vo svojom živote. Čo je to vo vašom živote, nachádzame spoločne na psychosomatických konzultáciách.
Utvrdila som sa v starom známom tvrdení, a to Jedinou istotou v živote je zmena. Niekedy sa držíme zubami nechtami toho, čo nám neslúži, alebo ubližuje.
O čom je Camino de Santiago? Je to cesta, ktorá má svoj cieľ a význam, ktorý mu pridelíme my sami. Vtedy som ešte nevedela, že v jeden týždeň zatestujem a na druhý vyrazím bez prípravy, a to fyzickej, či mentálnej. Dokonca som spozorovala, že málokedy ide všetko podľa plánu. Niekedy je plné albergue (pútnická ubytovňa), prší, bolia nohy, alebo musíte zmeniť trasu. Človek sa učí vtedy prijať, že nie všetko môže ovplyvniť.
Najdôležitejšia časť Camina nezačína prvým krokom v Portugalsku, ale oveľa skôr, a to doma. V momente, keď sa rozhodnete vykročiť.
Mnohí z nás sa na cestu vydali sami. A prekvapivo nám to vôbec neprekážalo. Práve naopak. Samota sa postupne menila na priestor, v ktorom bolo konečne počuť vlastné myšlienky. V tom tichu sme sa stretávali sami so sebou. Presne tak, ako sa to deje aj počas terapie.
Každý kráčal vlastným tempom a niesol si svoj vlastný príbeh. Boli sme každý sám za seba, a predsa akosi spolu. Spájalo nás niečo, čo sa len ťažko opisuje slovami, napr. odvaha robiť veci inak, vystúpiť z komfortnej zóny, spomaliť, hľadať odpovede alebo jednoducho znovu nájsť zmysel.
Skombinovala som Portugalsku pobrežnú trasu a „camino spiritual,“ ale de facto bola Španielska, keďže som začala až vo Vigo. Nešla som podľa aplikácii a aj ubytovanie som nechávala na ten deň do momentu príchodu, alebo s rezerváciou v to poobedie. Asi som mala šťastie…
Na Camine je príjemná a prajná atmosféra, želáme si navzájom „Buen camino!“ ktorý slúži ako univerzálny pozdrav. S niektorými pútnikmi sa človek stretne na pár hodín, s niektorými pútnikmi putujeme dni. Vznikajú úprimné rozhovory a priateľstvá. Niekedy stačí jediné slovo, alebo veta a doplní sa naša mozaika myšlienok.
Veľa ľudí sa možno bojí ísť sami. Tu však môže človek ochutnať, že samota môže byť liečivá a že byť sám neznamená byť osamelý.
Príde mi to ako analógia života, keď ľudia sa stretnú na ceste, odpoja a s niektorými sa zase stretnú na ceste, alebo v cieli. Je v tom zvláštna ľahkosť bytia. Také jednoduché, len my to komplikujeme – smútime, rozmýšľame nad potenciálom, máme strachy „čo ak“. A pritom treba len kráčať vpred svojim tempom. Prešla som posledných 100 km Camino de Santiago za 6 dní.
Camino sprevádza aj uvedomenie, že jeden batoh stačí. Ja som ten svoj 11kg batoh niesla každý deň, aj keď bola možnosť si ho nechať preniesť z jedného Albergue/ hotela do druhého, ja som to nevyužila. Cítila som sa akosi slobodnejšia v tom, že zostanem niekde inde a nemusím sa hnať na jedno konkrétne miesto. Opäť malá analógia života, aspoň pre mňa. Ten batoh s nevyriešenými vecami, či špinavým prádlom, si nás počká na konci dňa. Koľko veci v bežnom živote potrebujeme?
Áno nepohodlie, je neoddeliteľnou súčasť Camina. Mala som „šťastie“ aj v podobe ubytovania v Albergue, alebo hoteloch po ceste, vždy boli čisté a slušné. Výzvy patria k púti rovnako ako symbol svätojakubskej mušle, či vstávanie pred svitaním. Nielen, že som to zažila na vlastnej koži, ale aj v príbehoch ľudí ktorých som stretávala. Kráčali vedľa mňa ženy aj muži, všetkých vekových kategórií a každý „bojoval“ so svojim batohom. Niekedy sa v batohu ukrývalo len nepohodlie, inokedy bolesť, či smútok. Zaujímavé bolo, že uprostred tejto spoločnej cesty sa všetko znášalo o čosi ľahšie.
V každodennom živote si človek neuvedomí obyčajné veci. Keď sú prítomné otlaky, únava a čaká Vás ďalších 25 km, ego ide bokom. Začnete si vážiť veci inak – sprchu, posteľ, tieň, či dobrú kávičku v strede lesa 😊
Veľakrát sa popisuje príchod do Santiaga veľmi emotívne. Ani u mňa to nebolo inak. Prišli sme do cieľa, spoločne tri kamarátky, … Dali sme to! … Ale dali sme aj spoločnú cestu, ktorá bola nie menej emotívna a príjemná.
Camino ma naučilo , ako byť silnejšou. Naučilo ma, že silu človek nenachádza len vtedy , keď ho nič nebolí, ale keď napriek bolesti pokračuje, nezastavuje sa. Mám pred očami úsmevy 70 ročných dám, ktoré si prispôsobili cestu podľa svojich možnosti, ale iskru nestrácali, kultivovali ju. Mihajú sa mi pred očami mladé ženy, ktoré hľadali samé seba. Alebo vidím v spomienkach ženu, ktorá bola po rozvode v desaťročnom vzťahu a v prvý deň svojho Camina jej prišlo právoplatne rozhodnutie súdu, že je rozvedená. Začala novú etapu slobodnej ženy a učila sa s ňou pracovať. Alebo skupinu mužov, ktorý 200 km absolvovali na bicykloch.
Som vďačná za čas ktorý som si dopriala sama pre seba. A môžem teraz plnohodnotnejšie byť prítomná v osobnom aj pracovnom živote.
„Buen Camino!“
